Piatok veľmi veľmi neskoro

Ha!.. :D no tak už som doma. A myslím že všetko čo chcem povedať sa dá obsiahnuť do pár slov.. Jednoducho, zvládla som to :) tak dakujem zaa podporu a za dôveru :)
WWJD

Stále piatok :)

Tetno týždeň bol plný udalostí. Tak mi to nedá nenapísať ešte niečo.

Zohnala som si brigádu, od 2.7. idem makať :) Ukončila som ZUŠ-ku (úspešne:P) a čakalo ma odovzdanie môjho krásneho nástroja - priečnej flauty, kedže som ju mala len požičanú. Dlho som sa tohto času obávala. A žial musel prísť, ako všetko :) Tak som si v stredu zašla na hudobnú, aby som ju mohla odovzdať. Pravdaže najprv som sa s ňou dôstojne rozlúčila :) Pohrala som si ešte asi tak hodinku všetky moje obľúbené skladby. Viete bolo mi smutno že ju musím dať preč. Nikdy som neverila že sa da citovo naviazať na nejakú vec, ale tentokrát som to pocítila na vlastnej koži. Nevedela som že to bude také ťažké.. S ťažkým srdcom som si schovala všetky noty, roztriedila tie ktoré bolo treba odovzdať, pobalila flautu a pomaly sa vybrala na cestu. Zobrala som aj malý darček pre učiteľa, veď za ten dlhý čas čo som do ZUŠ-ky chodila sa mi stal dobrým priateľom :) Tak sme sa ešte povypravali, vedeli sme že sa tak lahko nestretneme. Nebolo to pre mňa ľahké. Ale učiteľ je strašný optimista takže mi odchod a odovzdanie flauty mi dosť zlahčil :) Tak som to predsa len zvládla aj keď mi stále bolo ľúto že už nemám na čom hrať... Ale čo, je to za mnou, život ide dalej, a ja si zvyknem. Aj tak budem vždy dúfať že sa mi ešte ujde príležitosť zahrať si na mojej krásnej. Ved keď budem velká a zrelá tak si takú kúpim :D

Neobyčajne obyčajný neobyčajný Piatok

Keď som sa ráno zabudila, prebleslo mi hlavou "kto vie čo ma dnes čaká". Vedela som že ma nečaká úplne všedný deň....ale aj tak. Je ešte nezvyčajnejší ako ktorýkoľvek iný deň alebo piatok do teraz. Aspoň mám z neho taký pocit. Dnes sme išli všetci vyfintení do školy. Veď nás čakal posledný deň. Dostávali sme tie "vytúžené" vysvečká. Ráno sme prišli do Novej, išli do kostola, prežili úžasnú sv.omšu a potom sme odišli do tried..prebrali vysvečká a snažili sa chytiť najskorší bus domov. No klasika. Cestou v tomto romantickom dopravnom prostriedku ma začali chytať obavi z dnešného večera ktoré som doteraz k sebe nepustila. Mali sme si íst s kamoškami sadnúť do baru, trochu osláviť a tak. A viete, možno ani neviete, z čoho vlastne som tie obavy mala..verim že niektori moji najblizsi to vedia. a doplo im na čo narážam. Ostatním nemuselo, lebo to nie je vec s ktorou by som sa túžila chváliť...A práve ti moji najbližší ma dokazali od toho odhovoriť, ale nie na silu. Odhovoriť tak že ak to spravím bude to MŇA bolieť viac ako ich. V to DUFAM... Najlepšie by bolo ak by som ich nemusela sklamať. To naozaj nechcem. Hlavne pretože dnes poobede sa opäť otvorilo moje srdce pre Boha, opäť som si uvedomila že som v poslednom čase odkladala nášho Pána na nižšie miesta a nebol pre mňa ten prvý, dokonca ani druhý, či tretí, keď som počúvala "nebeský šramot". Už to nechcem spraviť kvoli mojim priateľom, rodine, a hlavne nášmu Bohu, lebo viem že by som ich tým vlemi sklamala a to je to najhoršie. Veľa vecí si vyčítam, ale túto asi najviac zo všetkých. Hnevá ma moja slaba vôla v tejto veci. Tak dúfam že dnes sa prekonám. Dúfam že budete v myšlienkach stáť pri mne :) ja som slabý človiečik a verte mi potrebujem oporu. A riadnu. Aj keď sa niekedy tvárim že si vystačím aj sama. Nie je to tak. A týmto by som chcela poďakovať "mojim dievčatám" : Gabike, Zuzke, Pavle, ktoré síce nevedia že mi pomohli, a Grétke, ktorá mi povedala že mi verí a že to dokážem. Ja to dokazem, pre Vás... Ľúbim Vás ženy moje :)

začiatok

je utorok večer. Teda aspoň myslím že je utorok...
Akurát som ako tak dokončila základy môjho blogu. Normálne som sa na tom narobila. Tak som sa zapocila, ale čosi som zo seba vytlačila :D nevadí začiatky sú ťažké :)