keď do života vstúpi slovo onkológia

chcem sa sťažovať? nie... chcem sa porozprávať.
pravdu povediac, už nikdy som o onkológií, či rakovine, nechcela ani počuť, nie to ešte písať. ale samozrejme, že sa to nedá. rakovina je súčasťou mnohých životov a rovnako aj toho môjho. nechcela som ju vymazať, zabudnúť a neobrátiť sa, príliš veľa sa zmenilo, veľa sme toho prežili. radšej by som bola keby nikdy neprišla.

prečo som sa znovu rozhodla písať? pred chvíľou som dočítala list. list od Hrdinky Monike. list posledný, ktorý nenechá oko suché.

aby sme boli v obraze, s mojou Hrdinkou je všetko v poriadku. liečba trvala, a ona sa úspešne liečila. na konci to bolo ťažké, naozaj ťažké. dochádzali jej sily, psychické a fyzické zároveň. prišlo na rad zúfalstvo, strach, plač... rátali sme dni, hodiny dokonca, kým to všetko skončí. posledné sily nazbierala, zhromaždila a vložila do posledného boja. Vyhrala. od tej chvíle si mohla povedať - som oficiálne vyliečená, už len rok vydržať na doliečovačke! a to už sakra preskáčem :) (chemoterapia v liekoch, pravidelní odbery krvi, kontroly na onkológií, odbery mozgovo-miešneho moku...) a veru preskakuje, nevzdáva sa, dokonca individuálne študuje! :)
som šťastná, že som pri nej po celý čas mohla stáť, a vďačná, že aj pri mne stáli ľudia, vďaka ktorým som mohla stáť, keď aj mne dochádzali sily.

Monika. 16 ročné, plavovlasé, krásne dievča plné ideálov. s Hrdinkou sa spoznali na detskej onkológií, strávili tam spoločne približne trištvrte roka. spojili ich sympatie, rovnaký humor, spoločný boj, ktorý neplánovali prehrať. navzájom sa podporovali. urobili pre seba všetko na svete. klačiac na kolenách by pozbierali tú druhú z dlážky. Ja som ju osobne nepoznala. Iba z rozprávania. Vedela som o jej iskrách v očiach, o jej úsmeve, ktorý Ona mala tak rada Vedela som, že bojuje tvrdo, že bojuje ťažko. stále slabá, stále leukopenická, stále v nemocnici. nie neviem si predstaviť to, čo prežívala(li). ale bola to naozaj Bojovníčka. všetko zvládala s akýmsi pokojom, aj keď občas plakala...
Monika svoj boj prehrala. umrela pred týždňom v pondelok. mala za sebou úspešnú transplantáciu kostnej drene, ktorú dostala od sestry, a ktorá bola jej poslednou nádejou, vydržala dlhý čas v izolácii. vydržala. povedali jej, že je zdravá, výsledky mala dobré. musel to byť skvelý pocit počuť tieto slová...po tak dlhom čase. ale čosi sa stalo a prestala sa cítiť dobre, musela do nemocnice, spravili jej množstvo vyšetrení..a výsledok? choroba je späť... ani sa nestihla znova pozviechať a vzoprieť na boj, o týždeň ako sa to dozvedela opustila tento svet, a ľudí ktorí ju mali tak radi.

keď umrela, celý týždeň bolo kráse počasie, obloha bez mraku. v piatok mala pohreb, pršalo.

malo by mi to byť jedno za to, že ju nepoznám? nie... nie je. počula som jej hlas keď telefonovali, modlila som sa za ňu, vedela som aké ma rada jedlo, a čo rada robí. viem, nie je to vzťah, je to len dôkaz jej existencie. ale bolí to. bolí že umrel mladý človek. bolí keď vidím Jej veľkú bolesť(pre lásku), jej slzy, ktoré neutíchajú. čo ostáva? zmieriť sa a veriť.

v týchto chvíľach leží pár kilometrov odo mňa moja babka, vo svojej posteli, a dúfam, že sladko spí.
umiera...nie, skôr je požieraná rakovinou, ktorá jej nechce dať pokoj. má veľké bolesti. nevládze sa posadiť, často nevládze rozprávať, občas už ani nevníma, nechutí jej jesť, za posledné tri mesiace schudla 25 kíl. je závislá na čím ďalej, tým väčšej dávke liekov od bolesti, ktoré čím ďalej tým menej zaberajú. najradšej by umrela. a ja jej to prajem, ak je to jediná cesta úľavy od jej bolestí. každý deň v kútiku srdca dúfam, že mi to niekto oznámi a príde jej vyslobodenie. Monika tiež trpela veľkými bolesťami, tiež si priala umrieť.

jedno viem. rakovina, či iné súženie spája ľudí. zasahuje nie len postihnutých, ale aj rodinu, priateľov, blížnych. a nie len to, zasahuje aj omnoho širšie kruhy ľudí. zasiahne každého človeka, ktorý sa dozvie napr. o osude jedného nežného žieňaťa alebo o osude jednej milovanej a milujúcej babky. mení ľudí. človek by si mal viac vážiť život, a to, že osoba ktorú má rád, ešte stále stojí po jeho boku. lebo sa to môže (príliš) rýchlo zmeniť.

z listu:
"Len kvôli Tebe verím na niečo, čo je medzi nebom a zemou , pre mňa si to niečo TY !Bojovali sme spolu a ja som si povedala, že pokiaľ nedobojujeme všetky dokonca , tak si nikdy nepoviem, že som vyhrala , ale teraz som nútená povedať niečo iné , BUDEME BOJOVAŤ AJ ZA TEBA !

Aj keď tu sedím teraz sama s plačom, v srdiečku ťa cítim.

Ďakujem za tie krásne chvíle ! Ďakujem za úsmev a slzy ! Ďakujem za Teba a tvojich najbližších !

Dávaj tam na seba pozor , dávaj ho aj na nás . My nikdy nezabudneme... Počkaj tam...

Mony, Ľúbim Ťa!"

pretože som na ňu nevypovedateľne hrdá, a v mojom srdci má čestné miesto...

opäť prenasledovaná tým pocitom. iste ho poznáte. objavuje sa vtedy, keď neviete čo sa deje s človekom na ktorom vám záleží, keď neviete či je v poriadku. nemám ho rada, celý deň ma vytrvalo naháňa a stupňuje sa s prichádzajúcim koncom dňa. viem, asi je to dôsledok toho, že mám rada.
kedysi to tak veru nebolo. nebála som sa u ňu. proste som si myslela, že jej sa nič nemôže stať. potom sa náš vzťah zmenil a ja som sa donútila k tomu aby sa mi stala ukradnutou.
asi po roku vytrvalej vzájomnej ignorancie sa stalo niečo, čo patrí k tým veciam, ktoré nám nikdy ani v zlom sne nenapadli (a ani nechceme aby nám napadli)
diagnostikovali jej leukémiu. už sú to 4 mesiace. nemala ešte ani 17, keď sa to dozvedela. táto správa prudko zasiahla aj mňa. nedokázala som to pochopiť, nechcela som chápať, nevedela som si predstaviť ako sa stým vyrovnáva, ako to všetko zvláda, nevedela som ako sa má, a ako jej je, netušila som čo sa s ňou deje.
ľudia, človek si v takýchto chvíľach uvedomí toľko vecí...ani vypovedať sa to nedá.
a tak som (s pomocou) porazila svoju trápnu hrdosť, a ozvala som sa jej.
úprimne som sa potešila, keď som zistila, že prešla veľkými zmenami, prestavala svoj rebríček hodnôt a je z nej iný, lepší človek. lebo tieto choroby maju jednu (asi aj jedinú) výhodu. menia k lepšiemu. ak on pochopí.
a dospela. áno je to bolestivé dospievanie. ale nesmierne si to vážim.
je z nej veľká bojovníčka. prežíva strašné útrapy, berie chemoterapie z torých jej je zle, neustále do nej pchajú ihly, a asi tak 7 dní z desiatich strávi na detskej onkológii. ale ona to nevzdáva, bojuje, za každú cenu chce tento boj vyhrať. viem, že jej je často smutno, že žije s myšlienkou, že stačí málo a zajtra tu už byť nemusí, a že často nevládze a vie, že vzdať sa by bolo ľahšie...a predsa sa nevzdáva. bije sa so zraneným telom a bolavým srdcom.
a ja som za to na ňu nekonečne hrdá! SHE IS MY (!biggest!) HERO. a tak isto ako som na ňu hrdá, tak isto ju mám rada. je poklad.
toto dievča ma zmenilo, veľa som sa pri nej naučila, a veľa vecí som si uvedomila. a preto sa každý večer za ňu modlím, a rovnako ako ona, prosím o silu aby to všetko zvládla, a dostala sa z toho.
pretože verím. veríme, že všetko bude dobré, a ona svoj boj vyhrá!

feeling

predstav si... sedíš na tráve, opieraš sa o strom. slnko ti cez listy hreje tvár a vietor ťa hľadí, hrá sa s tvojim vlasmi. z hlboka dýchaš... tá nezabudnuteľná vôňa.
každý nádych, či poryv vetra odnáša tvoje starosti. do ďaleka, aspoň na chvíľu.
je ti proste krásne. v srdci máš pokoj, taký ktorý tam už pekne dlho nebol.
usmievaš sa. opäť si zas bezstarostná, nik od teba nič nechce, nemusíš byť zodpovedná. nie, teraz nie. zmyzol aj strach. ten ktorý je tu, lebo ti nie sú ukradnutí.
nechce sa ti ani pohnúť. vnímaš len dokonalosť chvíle.
ale dievča, musíme sa vrátiť do reality. viem, že vôbec nie je dokonalá, ale ona je život.
tak predsa sa len zdvihneš a opäť myslíš na ľudí ktorých nosíš v srdci.
znova máš nádej a silu veriť.
všetko dobre dopadne.