viete otom že slony nevedia skákať?? všetky ostatné cicavce vedia :D

Sniežik

ako veľmi ma dnes dojalo, keď som videla že sneží :) normálne osm sa musela rozplakať :) ah jaj ani neviem prečo :) ale som rada že sa sneh ukázal, ja viem že Vianoce nie sú o tom, či nám nasneží alebo nie, ael sneh patrí k Vianociam... a po dlhom predlhom očakávaní a častých pohľadoch z okna sa to konečne stalo :) aká pekná symbolika, rovnako sme celý advent očakávali príchod Ježiša, a teraz je to tu.. :)

toľko pocitov čo sa vo mne odohráva..nechápem :)

napriklad nechápem to prečo mi Pán vždy chce odpustiť to čo som mu spravila, to že žijem polovičato, nechápem prečo ma stále ľúbi, keď vlastne nemá prečo...

veď to je strašná bolesť keď vás niekto sklame..ešte k tomu keď je to niekto celkom blízky, a potom vám výria hlavou myšlienky typu "Prečo sa to stalo? a nemohla som tomu zabrániť? a ako sa mám teraz zachvovať?".. a Boh takéto nič nemá?... no asi nie :)

tak obdiv tomuto ujovi :)

..piece of all..

Mala som pocit že je to iné ako kedykoľvek predtým. Akoby nachíľku zmizol dav okolo. Akoby človek orpoti mne zrazu zobral všetky nepríjemne pocity z mojho srdca a zahodil ich niekam ďaleko. Je to v podstate tak málo, ale je to pocit, je to veľa, chvíľa na ktorú sa nezabúda. Chvíľa keď netreba slová :) Objatie od človeka na ktorom vám záleži, ktoré vám zdvihne náladu vráti chuť žiť aj keby sa čo dialo :) Také teplé veľké úprimné objatie :D Takéto gestá si vážim, a ešte viac si vážim ľudí ktorí sú mi ochotní ich poskytnúť :) Ale tým netvrdím že si nedokážem vážiť ľúdí s ktorými som sa ešte neobímala :D Pri niektorých mi zas stačia slová, ktoré ma dokážu podporiť :) Myslím, že je to všetko o blízkostí dvoch srdiečok. 

Vďaka Bože, že si mi sem poslal takýchto ľudí. Bez nich by to nebolo ono, a nebolo by to take dobré akéo je to teraz.

Bolesť

Strach.... Beznádej.... Smútok... Kam a ako ďalej?.. A ešte ktomu sama? Síce nie celkom, lebo ten ktorého lásku si nezaslúžim je furt pri mne. Nechápem ho.. Ale stratila som svojho anjelika. Stratila som človeka ktorého dosť potrebujem. Prečo sa to stalo? Muselo sa to stať? veľmi mi chýba. je tak blýzko a predsa tak ďaleko. prečo sa takto rozhodol? bolo nám spolu fain. Veď sme boli ako súrodenci. Bol mi oporou, bol mi bratom, bol mi ochrancom bol jedným z obrovských skladačiek v mojom živote... Ako si mám teraz bez neho poradiť? Ako to mám zvládnuť? Mám palakať? Chcel Boh aby som ho stratila, aby som a potom viac osamostatnila a viac vedela stáť na vlastných nohách? Preto mi zobral tento pilier? Alebo chce aby som si uvedomila že ho až tak nepotrebujem ako som si myslim? A prečo sa to stalo práve teraz keď mám pocit že sa môj život rozpadá, že ma opúšťajú ľudia ktorých ľúbim? Chce ma pripraviť na nieč o ťažké? Neviem.. Bolí to.............

"Mami ľúbim Ťa"...

Začiatkom týždňa sme sa s kamoškami rozhodli že si dakde vyrazíme. Tak sme sadli na bicykle a išlo sa. Onedlho nastala dilema, kam my vlastne ideme? Po "dlhých" úvahách sme sa rozhodli že ideme do Hlože (chápete "oži v Hloži" to každého láka:P) Po zistení že jedna tretina nás je v časovej tiesni sme to zaparkovali do Ladiec a zašli sme sa Zdenkom, šak už keď sme boli tam :) Ulicu sme našli ľahko a dokonca aj dom. Ale ten iba preto že Zdeno stál na dvore :P Keď nás uvidel a spoznal my sme mali tú česť spoznať jeho najmenšieho, skoro päť ročného brata, ktorý sa myslím volá Matúš :) To ti vám je také zlaté decko, ani by ste neverili. Blonďaví ako jeho starší brat, a s krásnymi veľkými úprimnými očkami. Ale myslím že je to tiež riadny šinter :) Ako sme tam tak stáli a rozprávali sa z domu sa od mami ozvalo na Matúškovu adresu aby prestal zvoniť (lebo stál pri bránke a vytrvalo stláčal zvonček, ale to sme si skôr nevšimli:)). Matúškovi to problém nerobilo, len sa ozval že dobre. A vzápätí vyšli z neho slová "mami ja ťa ľúbim" a z domu "aj ja ťa ľúbim Matúško"... Tieto dve vety ma neuveriteľne očarili, nalomili moje tak trochu otupené srdce. Nechali vo mne hlbokú stopu, stopu ktorú vo mne nechala vzájomná láska v podstate cudzích ľudí. Je to dosť neopísateľný pocit. Viete v našej rodine sa nestáva že niekto niekomu povie že ho má rád alebo že ho ľúbi. Do tejto situácie som to brala ako prirodzenú vec, že si to nehovoríme, ale uvažovala som nad tým aké by bolo krásne keby si vieme vyjadriť aj my lásku medzi sebou. Podla mňa by to tak malo v rodinách fungovať či nie?... Preto som si zaumienila že keď ja raz budem mamou budem svojej rodine prejavovať lásku aby vedeli ako veľmi ich milujem. Ale nechcem celú vec odložiť až do času keď budem mať vlastnú rodinu a preto som sa rozhodla že budem v rodine lásky plnejšia. Mojej rodine sa budem snažiť poskytnúť viac lásky ako do teraz. Aj keď si myslím že slovne to sotva zvládnem. Ale pokúsim sa aspoň gestami, činmi... Aby vedeli ako ich mám rada aj keď im to nedokážem povedať :) Tak vidíte čo dokážu aj tí najmenší človiečikovia spraviť so srdiečkami tých "veľkých" :)

Dlhý týžden plný udalostí

Tak tento týždeň ma úplne dostal. Bol tak strašne nabitý udalosťami a emóciami že sa z toho ešte teraz nevládzem spamätať. Skôr ako začnem písať, chcem najprv Bohu poďakovať za to , že mi umožnil prežiť týždeň s luďmi ktorých ľúbim, s ľuďmi ktorých mám veľmi rada a dlho som snimi nebola, a s ľudmi ktorých som len nedávno spoznala :) tak Ďakujem

Piatok veľmi veľmi neskoro

Ha!.. :D no tak už som doma. A myslím že všetko čo chcem povedať sa dá obsiahnuť do pár slov.. Jednoducho, zvládla som to :) tak dakujem zaa podporu a za dôveru :)
WWJD

Stále piatok :)

Tetno týždeň bol plný udalostí. Tak mi to nedá nenapísať ešte niečo.

Zohnala som si brigádu, od 2.7. idem makať :) Ukončila som ZUŠ-ku (úspešne:P) a čakalo ma odovzdanie môjho krásneho nástroja - priečnej flauty, kedže som ju mala len požičanú. Dlho som sa tohto času obávala. A žial musel prísť, ako všetko :) Tak som si v stredu zašla na hudobnú, aby som ju mohla odovzdať. Pravdaže najprv som sa s ňou dôstojne rozlúčila :) Pohrala som si ešte asi tak hodinku všetky moje obľúbené skladby. Viete bolo mi smutno že ju musím dať preč. Nikdy som neverila že sa da citovo naviazať na nejakú vec, ale tentokrát som to pocítila na vlastnej koži. Nevedela som že to bude také ťažké.. S ťažkým srdcom som si schovala všetky noty, roztriedila tie ktoré bolo treba odovzdať, pobalila flautu a pomaly sa vybrala na cestu. Zobrala som aj malý darček pre učiteľa, veď za ten dlhý čas čo som do ZUŠ-ky chodila sa mi stal dobrým priateľom :) Tak sme sa ešte povypravali, vedeli sme že sa tak lahko nestretneme. Nebolo to pre mňa ľahké. Ale učiteľ je strašný optimista takže mi odchod a odovzdanie flauty mi dosť zlahčil :) Tak som to predsa len zvládla aj keď mi stále bolo ľúto že už nemám na čom hrať... Ale čo, je to za mnou, život ide dalej, a ja si zvyknem. Aj tak budem vždy dúfať že sa mi ešte ujde príležitosť zahrať si na mojej krásnej. Ved keď budem velká a zrelá tak si takú kúpim :D

Neobyčajne obyčajný neobyčajný Piatok

Keď som sa ráno zabudila, prebleslo mi hlavou "kto vie čo ma dnes čaká". Vedela som že ma nečaká úplne všedný deň....ale aj tak. Je ešte nezvyčajnejší ako ktorýkoľvek iný deň alebo piatok do teraz. Aspoň mám z neho taký pocit. Dnes sme išli všetci vyfintení do školy. Veď nás čakal posledný deň. Dostávali sme tie "vytúžené" vysvečká. Ráno sme prišli do Novej, išli do kostola, prežili úžasnú sv.omšu a potom sme odišli do tried..prebrali vysvečká a snažili sa chytiť najskorší bus domov. No klasika. Cestou v tomto romantickom dopravnom prostriedku ma začali chytať obavi z dnešného večera ktoré som doteraz k sebe nepustila. Mali sme si íst s kamoškami sadnúť do baru, trochu osláviť a tak. A viete, možno ani neviete, z čoho vlastne som tie obavy mala..verim že niektori moji najblizsi to vedia. a doplo im na čo narážam. Ostatním nemuselo, lebo to nie je vec s ktorou by som sa túžila chváliť...A práve ti moji najbližší ma dokazali od toho odhovoriť, ale nie na silu. Odhovoriť tak že ak to spravím bude to MŇA bolieť viac ako ich. V to DUFAM... Najlepšie by bolo ak by som ich nemusela sklamať. To naozaj nechcem. Hlavne pretože dnes poobede sa opäť otvorilo moje srdce pre Boha, opäť som si uvedomila že som v poslednom čase odkladala nášho Pána na nižšie miesta a nebol pre mňa ten prvý, dokonca ani druhý, či tretí, keď som počúvala "nebeský šramot". Už to nechcem spraviť kvoli mojim priateľom, rodine, a hlavne nášmu Bohu, lebo viem že by som ich tým vlemi sklamala a to je to najhoršie. Veľa vecí si vyčítam, ale túto asi najviac zo všetkých. Hnevá ma moja slaba vôla v tejto veci. Tak dúfam že dnes sa prekonám. Dúfam že budete v myšlienkach stáť pri mne :) ja som slabý človiečik a verte mi potrebujem oporu. A riadnu. Aj keď sa niekedy tvárim že si vystačím aj sama. Nie je to tak. A týmto by som chcela poďakovať "mojim dievčatám" : Gabike, Zuzke, Pavle, ktoré síce nevedia že mi pomohli, a Grétke, ktorá mi povedala že mi verí a že to dokážem. Ja to dokazem, pre Vás... Ľúbim Vás ženy moje :)

začiatok

je utorok večer. Teda aspoň myslím že je utorok...
Akurát som ako tak dokončila základy môjho blogu. Normálne som sa na tom narobila. Tak som sa zapocila, ale čosi som zo seba vytlačila :D nevadí začiatky sú ťažké :)